"Mám plány, nekončím"

perex

V roce 1981 přišel pod kilometrovou jižní stěnu Marmolady a poprvé se navázal na lano s novým parťákem. Začátek příběhu o strašné nehodě? Ani ne, Igor Koller a jeho mladší spolulezec udělali za tři dny cestu, která podráždila světovou špičku.

Kredity

T: Standa Mitáč F: archiv Igora Kollera, S. Mitáč, M. Gargulák

Text 1

Igor Koller toho má daleko víc, o čem by mohl vyprávět. Jak říká v rozhovoru, „Cesta přes Rybu“ na Marmoladě ani nebyla tím nejsilnějším zážitkem, který ho v horách potkal. Mnohem více ze sebe vydal například při lezení na přerostlou žulovou věž Shipton Spire v Pákistánu.
Slovenský Igor Koller k roli horolezce zvládá i další časově náročné aktivity.

 

Jsi horolezec, publicista, funkcionář. Během čeho se cítíš nejlépe a proč?
Samozrejme som v prvom rade horolezec, ale už v začiatkoch môjho lezenia som začal o lezení aj písať, fotografovať. Vlastne pekné slohy som písal od mala a fotografoval dávno pred lezením. Potom sa to len zintenzívnilo. A tiež som sa skoro začal popri lezení zaujímať aj o jeho organizovanie, od oddielu, neskôr v oblastnom bratislavskom družstve a potom na slovenskej a vtedy aj československej úrovni. Za to môže predovšetkým Ivan Dieška, to bol skutočne môj učiteľ ešte skôr, ako ma osobne spoznal. Takže tie tri veci sa nedajú oddeliť, ale keby som neliezol, určite by som nefunkcionárčil.

 

Jak stíháš skloubit práci pro slovenský horosvaz a zároveň aktivně lézt?
No okamžite ostáva len pri tom aktívnom lezení na skalkách, umelých stenách, na skutočné horolezectvo neostal posledné roky priestor. Ale je to hlavne pre riešenie vecí v rodine, doopatrovanie rodičov, teraz prestavby starších rodinných domov, vnúčatá atď. A zároveň mám dosť silnú zodpovednosť za chod jamesáckeho spolku, nemôžem na jeho úkor viac liezť. Ale hádam sa to už pomaly zmení a vrátim sa aj do kopcov.

 

LEGENDÁRNÍ RYBA

 

Co tě přimělo k vylezení Cesty přes Rybu? (Infobox viz dole, pozn. aut.) Proč zrovna tenhle směr?
Ten projekt som mal v hlave od prvej návštevy Marmolady v roku 1973. Bol som vtedy vlastne vôbec prvý raz v Alpách, na Západe za železnou oponou a Marmoladu som nejak špeciálne vtedy neplánoval. Ale bolo to zrejme osudové stretnutie. No a už vtedy ma silno zaujala línia nádherných platní vpravo od Via Ideale. Mal som ju nafotenú na veľkých fotkách a pevne usadenú v hlave. Keď Heinz Mariacher zverejnil svoje pokusy v týchto platniach, tak bolo definitívne rozhodnuté, že sa tam treba čím skôr vrátiť a skúsiť túto líniu vyliezť. Aj keď sme nakoniec liezli v zásade celkom inú priamejšiu líniu, ako skúšal Mariacher.

 

Jak vzpomínáš na klíčovou délku? Vylezl jsi ji volně, nebo jste ji hákovali? (Při hákování se člověk nedrží jen skály, ale i skob, pozn. aut.)
Ryba v roku 1981 nemala kľúčovú dĺžku a nemá ju ani teraz, keď sa celá lezie voľne. Mala dĺžku, kde sme dali najvyšší stupeň pri voľnom lezení, to bola dĺžka traverzu cez čierne pásy, ktorú liezol Jindro. Ryba mala asi aj najnepríjemnejšiu dĺžku, ktorou bol výlez z Ryby po prvom bivaku, tá vyšla na mňa. V obidvoch dĺžkach boli technické miesta, ale hovoriť , že sme niečo „hákli“ nie je celkom na mieste, pretože to boli vždy len jednotlivé miesta, pridržanie sa alebo jedno postavenie do slučky, ktorá bola v skobe či háčiku. Vlastne len v spomínanom výleze z Ryby boli asi štyri metre po zlých skobách. Ale to už nikto tadiaľ neliezol, lebo hneď při prvom opakovaní našiel Mariacher a spol. voľný variant cez „chvost“ Ryby.

Galerie 1

Text 2

Jak jsi se dal dohromady s Jindřichem Šustrem?
V lete 1981 odišiel môj stály spolulezec Andrej Belica na expedíciu na Kančendžongu a ja som musel ísť riešiť Rybu. Vedel to Honza Krch zvaný Drobek a doporučil mi vtedy takmer neznámeho 17ročného lezca z Brna Jindru Šustra. A to bolo pre nás oboch a pre vyriešenie problému Ryby veľké šťastie. Sadli sme si v každom detaili, ľudsky, lezecky. Nemuseli sme si pri lezení nič hovoriť, Jindro robil všetko tak, jako ja, ako keby sme spolu liezli od narodenia. A pritom sme sa pod Rybou naviazali na spoločné lano prvý raz v živote.

 

Jaké byly největší potíže ve stěně? Konkrétní zážitek, na který vzpomínáš?
Zážitkov je pravdaže veľa. Trochu nepríjemný bol pocit, keď sme pri prvom vážnom pokuse neuspeli, Jindro skončil v lámavom teréne, čo sme neskôr vyriešili traverzom cez čierne pásy. Výlez z Ryby bolo tiež pekné psycho, boli to blbé raňajky po studenom bivaku. Na druhom bivaku som skončil úplne mokrý po naberaní vody v ceste “Via Ideale”. A bivakovali sme len v tom, čo sme mali na sebe, a tenkom ždiaráku. Jindro mi dal tenkú vetrovku a fukiráky a moje veci sme vysušili nad malým ohníkom, čo sme pozbierali drevká napadané zo stavby lanovky na vrchole Marmolady. Hej, raz odtiaľ letela aj celá lopata a vydávala strašidelný zvuk, ktorý som poznal len z kina z vojnových filmov. Ale celkovo k Rybe musím povedať, že sme mali oveľa menej silných zážitkov, ako Mariacherovci pri prvom opakovaní. Až som im závidel, keď som si čítal fantastický Heinzov článok. My sme si každý vyliezli svoju dĺžku, nikdy sme sa nevrátili, vždy sme presne podľa plánu na fotografii trafili správny smer, ani jeden pád. Všetko pod kontrolou, asi sme mali rezervu riešiť aj ťažší problém.

 

Měl jsi v lezení nějaký vzor?
Inšpirovali ma knihy Hermana Buhla a Waltera Bonattiho, Messnerov Siedmy stupeň, John Gill v boulderingu. No a dnes ma inšpirujú sedemdesiatnici či osemdesiatnici, ktorí lezú oveľa lepšie ako ja. Tak by mi to mohlo ešte chvíľu vydržať. Pred padesiatkou som si hovoril, že by som už mal začať riadne liezť, teraz po sedesiatce je to už trochu iné.

 

Máš několik cest nebo opakování, která lze označit za přelom ve své době. Čeho si vážíš nejvíce?
Spokojný som bol vždy vtedy, ak som pri danej ceste vydal maximum svojich schopností. A ak to zároveň bolo blízko toho najťažšieho, čo sa u nás či vo svete liezlo, tak o to väčšia radosť. Celkom som zabojoval vo svojich začiatkoch, keď som na Kalamárke v roku 1973 vyliezol Antigravitáciu. Je to síce špecifická cesta s bouldrom k prvému isteniu po malých škrabkách, ale aj opakovania po mnohých rokoch lezeckými legendami jako napr. Lynn Hill potvrdzujú, že to v tom čase bolo vo voľnom lezení blízko k tomu najťažšiemu, čo sa vo svete liezlo.

 

Úplne spokojný a snáď s najväčším zážitkom som bol v roku 1977 po vylezení Hrany Kalamárky v Teplických skalách (VIIIb, 70 metrů, 5 kruhů, pozn. aut.) Tam som vydal zo seba naozaj všetko, to boli obrovské emócie, však som o tom napísal hádam môj najkrajší článok. Ani v Rybe to také silné nebolo, ako som už napísal, tam sme si nesiahli na svoje dno. Ale samozrejme, že je to pre mňa najdôležitejší výstup, ktorý sa zapísal do histórie.

Předěl / Citace 2


“Snáď s najväčším zážitkom som bol v roku 1977 po vylezení Hrany Kalamárky v Teplických skalách. Tam som vydal zo seba naozaj všetko, to boli obrovské emócie.”

Text 3

Lezl jsi na Marmoladě, v Bergellu, Karakorámu… Kde se cítíš nejvíce doma (kromě Tater)?
No dnes sa asi cítim najviac doma na umelej stene vo Vertigu či K2… (směje se) Naše Tatry sú nádherné, mrzí ma, že ich už posledné desiatky rokov zanedbávam. Badile a Bergell boli mojou druhou najväčšou láskou v horách. Ale Marmolada je jasne na prvom mieste a chatu Falier, rodinu del Bon od Nina a Agnesu až po Danteho a Francu, pokladám naozaj za svoj druhý domov v Dolomitoch. To nie je len o nádhernej južnej stene, fantastickej prírode, ale hlavne o ľuďoch, vzťahoch a zážitkoch.

 

Jaký byl tvůj nejdramatičtější zážitek v horách?
Tých bolo dosť. A ako som hovoril aj písal, človek v horách okrem obrovskej opatrnosti, zodpovednosti, potrebuje aj šťastie. A ja som ho mal. Jednoducho je veľa vecí, ktoré už od nás nezávisia. Najnebezbečnejšie boli pošmyknutia na snehu pri zostupoch, na Lomničáku dokonca spolu so ženou Editkou, to som ubrzdil na poslednú chvíľu. Po prvovýstupe Bielym pásom na Badile so Standom Šilhánom, som v noci pri zostupe preletel celé snehové pole a Standu ma už odpisoval zo zoznamu stravníkov. Strašne nebezpečný bol aj nočný zostup v snehovej búrke po vrcholovom pokuse na Shiptone. (Igor Koller udělal na tuto pákistánskou skalní jehlu výstup “Prisoners of the Shipton”, 8 UIAA, A3, 21 délek, 900 m, pozn. autora. ) Boli sme v akcii skoro tridsať hodín, samé preveje, traverzy, kde druhý nemal istenie, zlaňáky do kyvadiel. Celý Shipton mám v sebe stále taký nevyrovnaný. Nebezpečné a ťažké lezenie, kde som nie raz vydal zo seba viac, ako boli moje možnosti, zložité medziľudské vzťahy, ťažké rozhodovania. Stále to nosím v sebe.

 

Na jaký pozitivní zážitek nejraději vzpomínáš ?
Pozitívnych zážitkov sú celé mraky. Mne stačí, aj keď sa chytím chytu na umelej stene a už som strašne rád. Skalky, Kalamárka, nádherný piesok, ktorý človeka priam nabíja energiou. Marmolada a krásna žula v Chamonix, ľady, keď ti zbraň perfektne chytí na prvé zaseknutie. Proste celé lezenie, to je jeden veľký pozitívny zážitok. Na tie horšie veci spomínané vyššie sa rýchlo zabúda. A na čo najradšej spomínam? Nemusí to byť práve veľký horolezecký výkon, aby ste boli najspokojnejší na svete, to je práve na horolezectve krásne. V roku 2009 ma starí kamaráti zavolali do Yosemitov, lebo si chceli splniť svoj sen a vyliezť na El Capa. Užili sme si to do poslednej kvapky radosti, so všetkým, čo k ťažkému lezeniu s fantastickými priateľmi patrí. Príďte v sobotu na prednášku a uvidíte, že si ani trochu nevymýšlam.

 

BIVAK KOUSEK NAD VAŘIČEM A SPOLULEZCEM

 

Jaký byl tvůj nejdramatičtější bivak?
Ťažkých bivakov bolo naozaj neúrekom, až sa čudujem ako to moja chatrná telesná schránka vydržala. Pravdaže nie s malými následkami. Ale bivak na Malom Mlynárovi v zime 1975, to bola riadna divočina. O tom ešte niekedy napíšem dlhý článok. Liezli sme jedno z mála zimných opakovaní Korosadowicza s pražským horolezcom Standom H. On asi doteraz nevie, čo sa tam presne odohralo. Celé som to ťahal, Standa bol strašne pomalý, na nástupe vybalil len jednu mačku, že to nevadí, že to dá… Už potme som doliezol do ľahšieho podvrcholového žľabu a dlho na špičkách mačiek skúšal nájsť skobu na štand. A v tom strašný ťah lana, Standa začal na mne žumarovať. (šplhat po laně zavěšeném na Igorovi, pozn. aut.) Posledné istenie som mal 20 metrov pod sebou, to bola jasná smrť. Reval som o život, neviem, koľko to trvalo. Prežil som, ale spolulezec so ždiarákom a varičom nebol schopný dostať sa ku mne. Tak ako som liezol, som pekne počkal do rána, to bol veľmi dlhý bivak.

 

Jsou podle tebe podmínky pro horolezce v TANAPu zbytečně přísné? Například zákaz spaní ve stanu pod stěnou…
Ja myslím, že horolezci majú vo Vysokých Tatrách normálne podmienky na lezenie. Stany pod stenami či oficiálne povolenie bivakovania by prírode iste uškodili. Naša mentalita je už taká, je na to, žiaľ, veľa príkladov. To, čo je v TANAPe naozaj zlé, je zákaz vysokohorskej turistiky a horského lyžovania, rovnako zimné uzávery turistických chodníkov. Takýto systém a prístup k ochrane prírody nielen v Tatrách nenájdme nikde inde na svete len v našich postkomunistických krajinách strednej Európy. Roky sa to usilujeme zmeniť, ale je to v našich podmienkach neuveriteľne ťažké a zdĺhavé. Nový Návštevný poriadok TANAPu sa už rieši skoro dvadsať rokov a koniec zatiaľ nevidím.

Slovensko

“Prístup k ochrane prírody v Tatrách nenájdme nikde inde na svete len v našich postkomunistických krajinách strednej Európy.”

text 4

Můžeš vysvětlit lezcům, proč by se měli stát členy svazu? (Ať už ČHS nebo JAMES)
Na túto otázku odpovedám veľmi často, takmer vždy sa to týka aj členstva v Alpenvereine, dokonca mám taký malý komentár pripravený na mailové odpovede, tak si to uľahčím a zacitujem:

 

„Čo sa týka členstva v SHS JAMES: dosť je napisané na webe, ale to práve podobným špekulantom nestačí. No ak sú trochu vnimaví, a nielen vypočítaví, ako čím menej zaplatiť a pritom využívať aj veci, na ktoré sa jamesáci skladajú v členskom, tak to pochopia a asi aj do spolku vstúpia. Takže všeobecne Alpenverein nie je plnohodnotnou náhradou členstva v JAMESe. Alpenverein za nás nevybavuje výnimky s ochranou prírody, aby sa mohlo liezť na skalkách a v Tatrách, nerieši naše výnimky a návštevné poriadky, aby sme mohli čo najplnohodnotnejšie vykonávať naše aktivity, neprispieva na zaistovanie skál a niektorých ciest a zlaňákov vo Vysokých Tatrách. Alpenverein sa nestará o vydávanie Jamesáku, o šírenie informacií o slovenskom horolezectve, o metodiku a podporu metodických kurzov, nepodporuje výstavbu lezeckých stien na Slovensku, nestará sa o chaty v Tatrách, ani nepostavil novú Chatu pod Rysmi, nestará sa o našu reprezentáciu, ani o našu mládež, atď., atď. Aj zľavy na tatranských chatách máme teraz vďaka našim spolkom podstatne vyššie ako s preukazom Alpenvereinu.

 

Samozrejme s preukazom Alpenvereinu môžem všade na Slovensku liezť, pretože výnimky vybavujeme pre všetkých organizovaných horolezcov, mimochodom je to obrovská nekonečná práca a stojí aj dosť peňazí. S poistením na Slovensku tiež nemajú členovia Alpenvereinu problém, poistenie je pravdaže výhodné, lebo podmienky pre poistenie milión členov Alpenvereinu sú iné ako pre pár tisíc jamesákov. Takže kto rieši len túto vec, nemusi byť členom JAMESu. Ja ale vždy zdôrazňujem jednu zásadnu vec, ktorou je princíp podobných spolkov ako je JAMES. Ten hlavny dôvod nie sú bonusy ako zľavy na chatách, v niektorých predajniach, výhodné poistenie zásahov HZS, zľavy na kurzoch a podobne, to sú len veci navyše. Do JAMESu by sa malo vstupovať preto, že chcem byť v spoločenstve ľudí s rovnakým záujmom, že chcem prispieť k ochrane spoločných záujmov a nerátam, koľkokrát musím prespať na chate, aby sa mi členské vrátilo. Takže je to o prístupe, ako som písal už na začiatku.“

 

Text 5

“HLAVA STARÉHO, ALE STÁLE PUBERTÁLNÍHO HOROLEZCE”

Jaké máš projekty do budoucna?
Horolezeckých snov a projektov mám stále veľa, aj keď mnohé z nich sa už dostali medzi nerealizovateľné. Roky neoklameš. No stále verím, že sa mi ešte rozrobené projekty a aj nejaké nové podarí dokončiť. Aspoň hlava starého, no stále pubertálneho horolezca, si to myslí, aj keď telo a lekári hovoria niečo trochu iné. Takže istotne chceme s Ďurim Švingálom dotiahnuť veľkú cestu Via Edita až na vrchol Marmolady. Lebo keď už nebudem mať v hlave žiadne plány, tak to by bol koniec, a platí to rovnako o horolezeckom, ako aj bežnom živote.

 

Napíšeš někdy knihu?
Kniha mi vyšla pred dvomi rokmi, ale v Taliansku a samozrejme v taliančine. Doslova ma k tomu dokopali mají talianski priatelia, ale som im za to vďačný. A pravdaže kopec ľudí sa ma teraz pýta, kedy niečo vyjde v našom jazyku. Rád by som to zrealizoval, ale bude to musieť byť trochu iná kniha a budem musieť dostať podobný silný impulz ako v Taliansku.

infobox

Slovenský pan horolezec, který se narodil v roce 1952.

 

Rád lezl ve vysokých stěnách Alp, kde udělal těžké prvovýstupy jako „Cesta přes Rybu“ (Dolomity) nebo „Cesta kvetov“ (Bergell) s významným českým horolezcem Standou Šilhánem.

 

Spoustu těžkých prvovýstupů má také v domácích Tatrách, například „Bonbónovou cestu“ v západní stěně Lomnického štítu.

 

Lezl také na Pamíru (štít Žukova, pik Lenina) nebo v Karákorámu (Shipton Spire).

 

Nyní předsedá slovenskému horlolezeckému svazu JAMES.

 

 

Igor pod Shipton Spire, Karakoram 2005

Igor pod Shipton Spire, Karakoram 2005

 

Linie v jižní stěně Marmolady má 1220 lezeckých metrů. Ve své době to byla výzva pro světovou lezeckou špičku, dráždila i Reinholda Messnera. Igor Koller společně s mladým parťákem Jindrou Šustrem ji vylezli v srpnu 1981, až na pár technických míst to zvládli volně. Spoustu lezcům tím ukradli vysněný prvovýstup. Volný přelez (bez držení se skob a háčků, pozn. red.) se povedl až o šest let později Heinzovi Mariacherovi. “Ryba” je název klíčové převislé pasáže.

 

Info: Cesta přes Rybu 7b+ (9-), 37 lanových délek, 900 metrů převýšení. Při použití háčků je cesta klasifikována 7+, A3.

 

Jižní stěna Marmolady ze Západu (f: M. Gargulák)

Jižní stěna Marmolady ze Západu (f: M. Gargulák)

 

Lezenie a horolezectvo je už svojou podstatou dobrodružstvom. Veď pri každej ceste, ktorú sme predtým neliezli, sa stretávame s niečím novým, musíme riešiť špecifické situácie, ktoré nikdy nie sú presne rovnaké.

 

A ešte sú tieto situácie viac alebo menej nebezpečné, čo viac dobrodruh potrebuje. Pravdaže aj miera nebezpečnosti, aj miera dobrodružstva sa mení podľa toho čo a kde lezieme. Aj onsajtovať cestu na umelej stene v hale je dobrodružné a aj trochu nebezpečné, ale iste tisíckrát menej, ako robiť novú cestu na odľahlú osemtisícovku alebo byť stratený niekde v Patagónii či Antarktíde.

 

Pre mňa je ale veľkým dobrodružstvom objavovanie pri lezení nových ciest. Ten pocit, že sa držíte chytov, ktroré ešte nikto na celom svete pred vami nedržal v rukách, ten je nenahraditeľný. A z tohto pohľadu nemusíte chodiť za objavovaním a dobrodružstvom ani do Himalájí, ani do Antaktídy. V Adršpachu sa lezú nie len nové cesty, ale dokonca nové veže.

 

A aby som dal príklad toho najkrajšieho pocitu objavovania a dobrodružstva, spomeniem úžasnú jaskyňu v poslednom prvovýstupe Via Edita na Marmolade. Vyzerala ako trochu väčšia Ryba, ale keď som tam doliezol, bol som ohromený jej veľkosťou. Uprostred centra európskej civilizácie, pár sto metrov od lanovky, sme jedinečnými objaviteľmi. Tu nikdy pred nami nestála ľudská noha, nikto sa nedotkol týchto kameňov, nikto nenazrel do jej vnútra. Nedá sa sem jednoducho dostať ani zdola, ani zhora. A nedá sa z tohto miesta jednoducho dostať ani späť do civilizácie. Nádherné dobrodružstvo v strede Európy a najcivilizovanejšieho kúska sveta.

 

Autor

Standa Mitáč

Editor

Vystudoval obor Tisk a foto na UK, teď je na Mediálních studiích. Pracoval pro ČT a a Mf DNES. Nyní dělá web eMontana.cz.
Závislý na stavech, kdy neřeší datum –
v horách nebo na písku. Neléčí se.

Facebook

TOC

aventuro_footer